Úspešná spisovateľka Hayden Laneová našla svoju spriaznenú dušu - či skôr, vytvorila si ju. Je ňou hlavný hrdina jej najnovšieho ľúbostného románu James Tavistock. Hayden je ním úplne posadnutá a vyhľadá vešticu, aby sa o Jamiem dozvedela viac. Tá jej oznámi, že v minulom živote bola pani de Greyová a žila v devätnástom storočí. Hayden sa dá zhypnotizovať a prenesie sa do svojho minulého života. Hypnóza však nepostupuje podľa plánu, a tak namiesto toho, aby predchádzajúci život len pozorovala, naozaj ho prežíva...
O knihe:
- original - Remembrance
- nepochádza zo žiadnej série
- obálka - nuda. Nie je zlá. Farba sa mi celkom páči, ale odfotiť hodiny a trochu ich zafarbiť vie asi každý. Takže nič moc.
Moje pocity:
- október 2018
- roztrhať, nakopať, vyhodiť cez okno, ale zároveň objať a nepustiť. Takéto pocity som mala z tejto knihy a revala som ako malá.
- zase si rypnem do anotácie. Podľa anotácie som čakala, že hlavná hrdinka napíše knihu a potom sa zamiluje do svojho vymysleného hlavného hrdinu, ale ono to bolo tak, že hrdinka písala o niekom, kto jej obsadil myseľ a jednoducho ho dostala z hlavy na papier. Zamilovala sa do neho už predtým ako o ňom písala, dopísala. Neviem to presne vysvetliť, ale nezamilovala sa do niekoho zo svojej knihy, ale písala už o niekom koho milovala, ale nepoznala. Možno som len ja blbo pochopila anotáciu.
- zo začiatku ma kniha veľmi nebavila. Asi som na cestovanie v čase v romantike momentálne nemala chuť a možno preto ma ten začiatok o vešticiach a minulých životoch a nudnej minulosti hlavnej hrdinky, aj keď s vtipnými scénami nebavil.
- ale napríklad scénka hrdinky, vysávača a mami bola vtipná:
..."Keď mi mama prikázala povysávať našu spoločnú izbu so sestrou, vedela som, že ju bude viac zaujímať čas vysávania ako to, či je podlaha skutočne čistá. Vždy len skontrolovala, či sú čisté žiarovky. Chytro som teda dôkladne vyčistila všetky žiarovky. Potom som sa ukryla do vstavanej skrine s knihou, baterkou a vysávačom. Spustila som vysávač, a mohla som si trištvrte hodiny spokojne čítať. Vedela som, že mama má sluch citlivý ako netopier a rýchlo by zbadala, že vysávač hučí naprázdno. Prikladala som si preto k rôznym miestam na tvári saciu hadicu, aby to vyzeralo, že usilovne vysávam. Vlastná trpká skúsenosť ma tiež naučila, že koniec hadice musí byť dokonale čistý, lebo inak bude tvár špinavá a mama ma prinúti izbu skutočne poupratovať. Fuj!"...
- kniha bola písaná z pohľadu hlavnej hrdinky - autorky (aspoň na začiatku), tak mi to prišlo ako nejaká autobiografia a normálne by som uverila, že sa do stalo Jude Deveraux a nie, že si to vymyslela
- s hlavným hrdinom sme sa stretli až po pekných desiatkach stránkach. Teda vlastne s jeho minulým životom - jeho dušou, aj to len na pár okamihov. Potom autorka zase cestovala v čase až na začiatok, kde sa to stalo a oni dvaja sa narodili a prekliali ich. Ten príbeh bol veľmi zaujímavý. Bol o dvoch malých deťoch, ich rodičoch, nevlastných rodičoch, ich živote od narodenia až po...
Potom ma to ale prestalo baviť. Chcela som čítať o hlavných hrdinoch a nie o deťoch, aj keď to bolo zaujímavé, ale čakala som niečo iné. Iné cestovanie v čase. Nehovorím, že ma kniha nebavila, len som čakal niečo iné. To je moja chyba.
- ako Callie a Talis postupne dospievali a začali sa zamilovávať, tak ma kniha opäť začala viac baviť a bolo to krásne romantické. Teraz všetci, čo knihu nečítali zavrieť oči a preskočiť na ďalšiu pomlčku!!!
Potom to prišlo. Ja by som si tak zanadávala. Kriste pane. Prečo to autorka urobila? Z časti som ju chápala bolo to také zaujímavejšie pre dej, aby ona mohla potom zachraňovať svoju dušu, teda ich spoločnú dušu atď, ale pre mňa a pre romantickú knihu to tam nemalo čo robiť. Veď to bolo na celej tej knihe najkrajšie oni dvaja a ich úžasná láska už od prvého nádychu na tomto svete. Ten koniec si už mohla strčiť za klobúk a vytrieť si s poslednými stránkami... Nie, žeby ma nezaujímal a nebol fajn, aj keď divný. Pohoda, jahoda, ale bola som smutná, naštvaná a mala som roztrhané srdce na milión časti.
- ku knihe som sa už dlhšie odhodlávala, ale nelákala ma a ani sa nečudujem prečo. Vnútorný hlas mi to hovoril a ja som ho mala počúvnuť.
- kniha stoji určite za prečítanie, ale či ju budem čítať viackrát to neviem. (Určite nie! Čo ti šibe?)
- na túto knihu nikdy nezabudnem. Občas ma nudila, ale bola úžasná. Ja však potrebujem happy endy. Bez nich to nemá význam. Aspoň v knihách musia byť tie šťastné konce preboha.
- knihu si prečítajte, ale vezmite si k nej hŕbu vreckoviek. Príbeh je naozaj pekný a dostal by 5 pusiniek, ale za zlomené srdce sú dve až, až.
- a to nebudem ani rozoberať ten trápny koniec. Takú odfláknutú blbosť by som zvládla napísať aj ja :(
- keby bolo keby, ja viem, ale keby autorka nespravila osudovú chybu Rómea a Júlie a nespravila taký zahanbujúco odfláknutý koniec kniha by bola výborná. Takto je síce nezabudnuteľná a moja hlava chápe, prečo to autorka spravila ako to spravila, ale moje srdce jej nato kašle. Zapadne u mňa na polici prachom, ale v hlave nie.
Za mňa:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Ďakujem za komentár. Teším sa z každého jedného :)