Amanda Quicková - Samé mrzutosti

Anotácia:
Imogen Waterstonová chce priviesť na mizinu krutého nepriateľa a na to potrebuje muža s pevnou vôľou a železnými nervami. Preto k sebe pozve grófa Colchestera, legendárneho bádateľa, ktorý jej ako jediný môže pomôcť. Imogen ho presvedčí, aby sa vydával za jej nápadníka a nenápadne rozšíril, že je majiteľkou cennej mapy s pokladom. Oboch však prekvapí sila vzájomnej príťažlivosti. Nekonvenčná dáma sa náhle ocitne vo víre ozajstnej vášne... a zoči-voči nebezpečenstvu, ktoré sa vynorí z labyrintu londýnskej spoločnosti.O knihe:
- original - Mischief
- nepochádza zo žiadnej série
- obálka - originál obálka sa mi nepáči, ale naša je taká pekná, romantická.
- dej sa odohráva - Anglicko; neviem v ako období sa kniha odohrávala, možno to tam bolo, ale ja som si to nezapísala

Moje pocity:
- 10. - 16. február 2020
- kniha bola taká trochu priemerná. Najskôr som ju hltala, potom sa mi do nej ani veľmi nechcelo (nudila ma), potom zase to bolo fajn. Dobrá na prečítanie, ale asi len raz.
- musím povedať, že v tejto knihe som vedela, kto bude ten zlý, čo sa stane... Asi ma trochu nudilo aj to, ale celkom ma prekvapilo, čo sa stalo s tým ich pokladom, ku ktorému nemali ani mapu. To bolo jedine také celkom prekvapujúce.
- Imogen mi prišla taká dosť iná. Neviem to presne nazvať, ale nezapadala do spoločnosti, nestarala sa, čo si kto o nej myslí, bola trochu motovidielko (zhadzovala veci...), ale chápala som, že ju rodičia vychovávali podľa takých svojich pravidiel. Skôr dbali o to, aby bola vzdelaná, bistrá, svoja... Trochu to bolo na jej škodu, lebo za normálnych okolností by skončila asi ako stará dievka, ale bolo to fajn aj z toho dôvodu, že sa zaujímala o Zamar rovnako ako Colchester. Ona sa tomu teda venovala skôr teoreticky a on aj prakticky, ale dá sa to chápať na tú dobu sa výskumom venovali skôr páni a dámy to mali skôr ako zábavku alebo si nemohli dovoliť cestovať, bádať, tak si o tom mohli len čítať.
- bolo zaujímavé ako sme zistili, kto je ten tajomný chlapík, ktorý píše do rovnakého vedeckého časopisu ako Colchester. A väčšinou sa ich názory nestotožňovali. Aj keď som čakala, že viem kto je ten tajomný neznámy, ale aj tak ma to zistenie pobavilo.
- začiatok bol super, ten ma aj priklincoval ku knihe, len škoda, že sa celá kniha neniesla v tom duchu.
...
Vošiel a zamieril k prastarej truhle, nad ktorou bol baldachýn ako nad posteľou. Závesy boli priesvitné a čierne. Na sarkofágu chýbalo veko, ale bolo tam ustlané. Vankúše mali čierne saténové obliečky. Sviečku teda položil na stôl, stiahol si jazdecké rukavice a hodil ich k zúženému koncu sarkofágu. Potom si sadol na bočnicu, vyzul si čižmy, zakrútil sa do zvrchníka a uložil sa pohodlne na čierne vankúše.
...
Zo začiatku som si myslela, že hlavný hrdina bude nejaký upír alebo čo. Bolo to celkom vtipné.
- postáv tam bolo dosť cca 7 takých hlavných. Najviac sa mi páčila asi jej niečo ako "gazdiná", ktorá rozprávala zaujímavé historky o jej podnájomníkoch. Niektoré boli divné, strašidelné, ale aj vtipné.
- bolo zaujímavé, že obaja hlavní hrdinovia mali prezývky (Nehanebnica Imoge, Bezcitný Colchester), ktoré im dala spoločnosť. A aj keby sa mohlo zdať, že ani jedna nie je pravdivá, tak to nebolo úplne tak. Aspoň zrnko pravdy na nich bolo.
- na scénu prišla aj jeho sestra, ktorá dej zaujímavo ozvláštnila, spríjemnila. Aj keď som ju istý čas nemala rada. Lebo bola trochu hnusná, nepríjemná... Ale nakoniec bolo fajn, že tam bola.
- nejako som nepochopila tie divoké sny, ktoré mala Imogen, či boli jasnovidecké alebo čo to malo znamenať, takže za mňa tam nemuseli ani byť.
- páčilo sa mi akú "moc" mala Imogen nad Colchesterom. Nie, že by ho nútila do niečoho, ale vo veľa veciach (asi vo väčšine) jej vyhovel a prišlo mi to akože je do nej zamilovaný a aj keď to nevie, tak to vyjadruje aspoň svojimi činmi. Trošku ma štvalo, že mala v dosť veciach pravdu a bola ako keby "dokonalá". Neprišlo mi to úplne reálne. Ale páčilo sa mi ako si hlavného hrdinu zastávala pred všetkými. To bolo pekné.
- páčili sa mi tie iskry medzi nimi. Dej aj keď občas zadrhával, ale dalo sa to prečítať a nakoniec som si to aj užila. Zo žiadnym z hrdinov som nemala nejaký väčší problém, každý mal nejakú tu svoju osobnosť. Bolo tam dosť veľa veci, ale už spomeniem len jednu a to bolo, že ešte predtým ako sa hlavní hrdinovia spoznali, tak Colchester bol majiteľom herne. Mal celkom zaujímavé pravidlo, že človek u neho nemohol prehrať aj posledné gate, keď mal človek dosť jednoducho ho vyhodil alebo keď mal pod čapicou, tak aby neprehral všetko čo mal, tak mu nedovolil hrať. To bolo férové.
- spomínal sa tam Zamar a netuším, čo to bolo za krajinu, ale mne to pripomínalo Atlantídu. A tu mám ja rada. Inak okolo toho tam bolo dosť popísané, takže s tým som bola celkom spokojná.

- možno po tejto knihe niekedy ešte siahnem, možno nie, ale za prečítanie určite stojí, aj keď nebola až taká úžasná ako iné, ale bola dobrá

Za mňa: