nedeľa, 11. januára 2015

Úlet 7. 9. 2014

Ďalší oneskorenej z minulého roku je tu.

Tomuto článku a môjmu činu nemôžem uveriť.
Po prve bojím sa výšok. Po druhé ešte v živote som nesedela v lietadle.
V jednu slnečnú nedeľu (naozaj bolo krásne slniečkovo) nám volal priateľov kamoš, či si nechceme ísť zalietať. Ja som mala práve zaliaty čajík a keby som ho vypila mám výhovorku, že nemôžem ísť letieť, lebo v lietadle nie je kde cikať predsa, ale mala som smolu šálka bola plná, ja prázdna. Nebola žiadna výhovorka.
Tak som povedala prečo nie a keďže na letisko do Malých Bielic som šoférovala ja nebol ani čas na veľké rozmýšľanie a keďže moja zlatá Polovička ma pustila ako prvú, tak naozaj som si to nemohla rozmyslieť a nastúpila som do lietadla.
Nechala som sa pripútať.
Vyfasovala som slúchadlá a inštrukcie. Potom nastúpil pilot a nebolo cesty späť. Jedine, keby som začala panikáriť a urobila som si hanbu a nato som až príliš hrdá. (Len pri jednej veci ide hanba bokom a jačím ako baba. Ale to vám neprezradím :P)


Bol to neuveriteľný zážitok. Najskôr sme išli na dráhu, rozbehli sa a leteli, ale celý ten čas môj hlas v hlave kričal: Ty si sa zbláznila. Ty nie si normálna. Čo to robíš?
A musela som s ním súhlasiť. Do takéhoto niečoho by ma nikdy nikto nenahovoril, až pokiaľ som nestretla frajera. Ten ma nahovoril už na všeličo, takže pri ňom som už zažila a vykonala kopec veci, ale som na seba hrdá a taktiež som rada, že mám takého bláznivého chlapa kvôli ktorému robím blbosti a mám z nich úžasné zážitky.


Najhoršia na tom bola ta predstava, že som len ja, kus plechu a podo mnou nič, len vzduch. Bol by to poriadne dlhý pád na zem. Neviem, či sa vám niekedy snívalo, že ste padali až vás to zobudilo. Mne sa to kedysi snívalo často a ešte aj teraz mi to občas zablúdi do snov. Takže pocit to nebol vôbec príjemný.


Ale ten výhľad. Ten bol na nezaplatenie. Videla som veci, ktoré by som inak nevidela. Videla som naše mesto ako na dlani. Videla som náš činžiak a lesy a lúky okolo. Videla som priateľa ako malého mravčeka, ale potom prišli trochu vetry a skoro som sa pototok. Chytila som sa sedačky ako kliešť a ani som nepípla. Pri zadržiavaní paniky mi pomohol aj foťak. Cvakala som ako divá ani som sa nepozerala čo fotím, len som cvakala a vychutnávala som si výhľad a zadržiavala paniku. Popritom som počúvala pilota. Keď sa dalo aj som odpovedala, ale bola som dosť tichý pasažier, keďže som sa snažila aj užívať si let, aj nespanikáriť a nevyskočiť za jazdy.


Určite odporúčam každému vyskúšať si niečo takéto. Keď som to dala ja a to sa bojím výšok a v živote som neletela. Tak to dá každý.

A keby som mala väčšie gule rada by som si išla pozrieť Bojnický zámok z vtáčej perspektívy, ale kto vie. Možno raz nato odvaha bude.


Počas jazdy sa ma pilot opýtal, či sa chcem ísť niekde pozrieť a ja v panike: Nie, ďakujem :D
Nie, že by som nechcela, ale to by som už nedala, takže sme išli na pristávanie a to vám bola sranda. Letíme, letíme, ešte stále letíme a ja už napätá čakám dotyk lietadla so zemou, aby moja dušička mohla začať plesať, že som to prežila a stále nič.
Letíme, letíme, teda skôr pristávame, pristávame a konečne to prišlo.
Zeeeeeeeem. Taká som bola nadšená, že v tej sekunde by som letela kľudne znova.
Samozrejme po vystúpený z lietadla ma ten nápad opustil, ale vôbec som neľutovala. Síce som sa triasla ako osika alebo ako alkoholik bez chlastu, ale bolo to úúúúúúúúžasné.


Potom som vystrojila chlapa do oblakov a vychutnávala si ten pocit, že som to zvládla. Že som porazila samu seba, že som porazila svoj strach a že som na seba pyšná, lebo aj keď mám gule len také maličké, ale mám ich (obrazne. Ja tie gule nemám skutočné nebojte:) a viem, že stačí len chcieť a dokážem všetko čo si zaumienim a aj keď sa budem báť ešte to neznamená, že to vzdám a neskúsim a okrem toho, že sa budem tešiť zo zážitku, z toho čo som dokázala budem sa tešiť aj zo seba, že som to zvládla a budem na seba pyšná.

Z letu máme aj videá, ale tie vám neukážem (mám tam trochu zelenú farbu, robím si srandu).
Takže za mňa letisko Malé Bielice a Robina Dvonča odporúčam. Prikladám Vám aj jeho stránku TU. Cenovo to vychádza na 15 minút za 20 - 25,- € (nepamätám si presne). Myslím si, že za ten nezabudnuteľný zážitok to stojí a je to aj dobrý tip na darček.

Čo vy, už ste niekedy leteli? Bojíte sa výšok? Alebo lietate často?

I believe I can fly

Pekný deň prajem :)
Nezabudnite prekonávať samých seba a nie vždy sa musíte držať pevne nohami na zemi. Niekedy neuškodí ani lietanie v oblakoch (snívanie :)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za komentár. Teším sa z každého jedného :)

LinkWithin

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...